Vysoké horúčky, neutíšiteľný plač a strata chuti do jedla po očkovaní Infanrix Hexa + Prevenar
Maja zo Šiah
Človek si je taký istý tým, že sa mu nemôže nič stať, až kým sa mu to nestane. A tak to bolo aj v mojom prípade. Čakali sme bábätko a bola som na 1000% presvedčená, že tehotenstvo bude prebiehať bez akýchkoľvek problémov. Veď mne sa predsa nemôže nič stať! No v jednu upršanú noc mi odtiekla plodová voda a zrazu som sa cítila bezmocná.
Dcérka sa narodila s váhou 1250g, no našťastie bola zdravá. Po dlhočizných 50-tich dňoch nás prepustili z novorodeneckého oddelenia a začal náš krásny spoločný rodinný život. Tamarka bola fantastické, pokojné a usmievavé bábätko. Plač? Ani sme nevedeli, čo to je. Plakať sme ju počuli možno raz do mesiaca.
No prišlo prvé očkovanie vakcínou Infanrix Hexa (proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, hemofilom typu B a nákazlivej žltačke typu B – pozn. red.). Aj keď som vedela, že dcérku budem ľutovať, veď injekcia nie je bezbolestná, brala som to ako nutné zlo. To som o vakcínach, ich zložení a prípadných možných vedľajších účinkoch ani len netušila. Rozhodla som sa však očkovať Infanrix Hexa a Prevenar (vakcína proti pneumokokom – pozn. red.) samostatne. Miesto vpichu bolo úplne bez problému, žiadna teplota, a tak som bola šťastná, že to Tamarka fantasticky zvládla.
Bol večer – asi osem hodín, keď sa teplota začala zvyšovať. Tamarka sa pustila do plaču. Bábätko, ktoré predtým ledva plakávalo, zrazu plakalo tak katastrofálne, že len tlačilo zo seba von vzduch a malo problém sa nadýchnuť. Tváričku mala celú červenú a nech sme robili čokoľvek, nevedeli sme ju utíšiť. Je strašný pocit bezmocne sa pozerať na utrpenie svojho dieťaťa a nevedieť si rady s jej stavom. Chceli sme jej dať sirup od bolesti, ale pri nádychu lapala po vzduchu a tak sme sa obávali, aby ho náhodou nevdýchla. Plač neutíchal, tak som sa rozhodla jej ten sirup opatrne podať. Podarilo sa to po maličkých kúskoch a keď sirup začal pôsobiť, Tamarka sa postupne upokojovala a plač postupne slabol. Napokon sa jej podarilo zaspať. Na druhý deň bolo našťastie všetko v poriadku. Plač sa už nezopakoval, ale dcérka prestala mať chuť do jedla. Keď sa jej chuť postupne vracala, čakala nás ďalšia dávka Infanrixu Hexa. Na odporúčanie sme dcérke dávali sirup hneď od príchodu z ambulancie a tak sme toto očkovanie prežili bez akýchkoľvek reakcií. Samozrejme, opäť sa objavila strata chuti do jedla, kým sa to zas upravilo, „tešili“ sme sa na Prevenar. Miesto vpichu bolo bezproblémové, ale v noci sa opäť vyskytli horúčky 39 až 40oC a nadránom Tamarka dvakrát zvracala. Jedna pani doktorka z Čiech mi povedala, že to nie je celkom normálna reakcia a že jej už viackrát Prevenar nemám dávať. Nedali sme.
To som o vakcínach ešte stále nič nevedela a čakalo nás jedno rozhodnutie. Dať či nedať dcérku očkovať očkovacou látkou Synagis (proti respiračnému syncyciálnemu vírusu = RSV – pozn. red.), ktorou sa očkujú predčasne narodené detičky s nízkou pôrodnou hmotnosťou. Po skúsenostiach s povinným očkovaním sa mi nechcelo do toho veľmi ísť. Sadla som si k internetu a začala študovať rôzne zdroje. Mala som týždeň na rozhodnutie. Pýtala som sa na názor lekárov aj nelekárov. Každý povedal svoj názor, no nakoniec pridali rovnakú myšlienku: „musíš sa rozhodnúť sama, nikto ti nepovie, čo máš robiť“.
Kamarátka mi vravela, že pri takýchto rozhodnutiach je materinská intuícia tá najsprávnejšia vec. Materinská intuícia? Aká intuícia? Nič som necítila. Začala som premýšľať, aká som to matka, keď nič necítim. Blížil sa čas, keď som mala volať na pneumologickú ambulanciu. Intuícia ešte stále nikde. Rozprávala som sa so sestričkou a povedala som jej, že som si na internete preštudovala informácie v štyroch rôznych jazykoch a z rôznych krajín a mám zopár otázok. Na každú moju otázku znela odpoveď: „To nie je pravda, ani to nie je pravda. Veď máme takých rodičov, ktorí chodia do poisťovne vybavovať výnimku, len aby mohli ich detičky túto vakcínu dostať“. Tak som požiadala ešte o jeden deň. Mala som 24 hodín na rozmyslenie a stále mi vŕtali hlavou slová pani sestričky. Ako je možné, že sa informácie získané na internete z rôznych krajín zhodujú, len v ich ambulancii „to nie je pravda“.
Prešlo 23 hodín a 55 minút. Mala som posledných 5 minút pred dohodnutým telefonátom a zrazu sa ozvala materinská intuícia. Nikdy predtým som taký silný, intenzívny pocit nezažila. Katastrofálne mi bilo srdce, žalúdok mi išlo vytrhnúť a vnútorný hlas kričal: „NIE, NIE, NIE!“ A bolo rozhodnuté. Zavolala som do ambulancie a odmietla som očkovanie. Sestrička sa ešte snažila ma prehovoriť, ale ja som už bola rozhodnutá. Odvtedy sme nemuseli ísť ani len na pneumologické vyšetrenie, ktoré sa malo po určitých intervaloch vykonávať. Toto ma presvedčilo o tom, že nikdy nešlo o zdravie mojej dcérky, keďže na tú kontrolu ako predčasne narodená má nárok, nezávisle od faktu, že sme očkovanie odmietli.
Pár dní po odmietnutí Synagisu prišla domov moja mama, že sa stretla s mamičkou a rozprávali sa o chlapčekovi, ktorého rodičia sú presvedčení, že dostal autizmus po MMR vakcíne. Nasledovali ďalšie desiatky hodín strávených pri internete, keďže nás čakala tretia Hexavakcína a potom MMR.
Naštudovala som si množstvo informácií, ktoré ma postupne presviedčali o možnosti poškodenia v dôsledku vakcín. Nevedela som, čo mám robiť, a skôr som sa prikláňala k rozhodnutiu neočkovať. No prišli nočné mory, v ktorých dcérka dostávala choroby v dôsledku neočkovania. Moje dni i noci, každá minúta bola venovaná očkovaniu. Na nič iné som nevedela myslieť. „Očkovať či neočkovať? Očkovať či neočkovať?“ Je to strašný stav a bezradnosť, keď bojuje rozum s citmi a pocitmi.
Našťastie som sa dostala na stránky a fóra, kde som získala ďalšie informácie a rady od rodičov, ktorých detičky znášali očkovania tiež zle. Mala som aj to šťastie, že som sa rozprávala s pediatričkou, ktorá podporila moje rozhodnutie neočkovať, hlavne, keď bola Tamarka predčasne narodená. Jej slová ešte stále znejú v mojich ušiach:
„Nevieme, ako pôsobia vakcíny na nervový a imunitný systém predčasne narodených detí. Nevieme, v akom štádiu sa jej vývoj zastavil. Viem iba podporiť vaše rozhodnutie neočkovať.“
V dôsledku predčasného pôrodu sme s dcérkou chodili aj na neurologické vyšetrenia. Našťastie! Našťastie preto, lebo som mala možnosť porozprávať sa o vakcínach. Keď sme pani doktorke povedali, že sme sa rozhodli dcérku Synagisom neočkovať, videla som neskrývanú radosť v jej tvári. Ten obrovský kameň úľavy, ktorý zo mňa padol, by asi aj dlážku rozbil, keby bol skutočný. Dostali sme sa k téme očkovania a na moju myšlienku, že väčšina pediatrov nepripúšťa možnosť vedľajších účinkov vakcín, mi povedala: „Opýtajte sa nás neurológov, či nemajú. Občas mám týždenne troch malých pacientov poškodených očkovaním. Dyslexia, dysgrafia...“ Bol to ďalší posun k neočkovaniu.
Definitívne upokojenie prišlo po rozhovore s očnou lekárkou, ktorej slová zneli:
„Všetci dobre vieme, aké sú vakcíny humus. No je to povinné, a tak niet nad čím premýšľať.“
Premýšľať sa dá a dá sa aj konať. Len možno nie každý rodič mal to šťastie a dostal sa do kontaktu s lekárom, ktorý sa negatívne vyjadril o očkovaní. A tak ostáva v dobrej viere a v domnení, že robí to najsprávnejšie pre svoje dieťa. Veď každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie. V dobrej viere, že lekár vie čo má robiť, veľa rodičov ani nevie proti čomu sú ich deti očkované, nevedia ani názov vakcíny a príbalový leták ani len nevideli. Najsmutnejšie sú tvrdenia rodičov, že lekár predsa najlepšie vie, čo má pre naše zdravie a zdravie našich detí robiť. No takéto tvrdenia už v súčasnosti nie celkom platia. Samozrejme, česť výnimkám.
Dovoľujem si použiť jeden dialóg z fóra, kde odpovedá pani doktorka – pneumologička na otázku mamičky:
„Pani doktorka, prečítala som si rozhovor s Vami v júlovej mamine (časopis pre mamičky malých detí – pozn. red.). Potešilo ma, že sa už konečne niekto z radu odborníkov–pneumológov "odvážil" trošku spochybniť význam plošného očkovania novorodencov proti tuberkulóze (TBC). Odporúčate očkovať deti až vo veku 11 až 2 roky. Chcem sa ale spýtať, je toto očkovanie v akomkoľvek veku naozaj ešte potrebné? Čo hrozí môjmu dieťaťu, ak ho nedám zaočkovať ani v tomto veku? Mám na mysli zdravotnú stránku, nie právnu. Pýtam sa, lebo BCG (Bacille de Calmette et Guérin – pozn. red.) vakcína sa už používa iba u nás a v Čechách a vo Švajčiarsku je dokonca zakázaná (ak sa mýlim, opravte ma). Známa, ktorá žije v Nemecku chcela dať svoje dieťa zaočkovať proti TBC a lekár na ňu vypleštil oči, že načo jej to je, že to sa už nikde nerobí, lebo vakcína je neúčinná. Prečo vo vyspelom svete majú lekári takýto názor a u nás sa veselo pichá ďalej? Ďakujem a prajem príjemný deň.“
Odpoveď:
„Ďakujem za otázky, rada na ne zodpoviem. Nemyslím si, že by bolo v SR potrebné plošné očkovanie proti TBC u všetkých detí. Môj návrh o tom, že by to bolo až po skončení všetkých základných očkovaní po 18. mesiacoch veku, je len jeden z možných návrhov, bolo by ich samozrejme aj viac. Potrebovalo by to širšiu odbornú diskusiu a to aj s nami, ktorí sa problematike BCG a najmä jej komplikáciám venujeme. V SR sú BCG vakcinované po skončení všetkých základných očkovaní predčasne narodené deti, ktorých sa u nás narodí ročne viac ako 4.000. V tejto skupine detí sme doteraz nezaznamenali vyšší výskyt TBC. Táto informácia uniká tým, ktorí o BCG vakcinácii rozhodujú. Podľa môjho názoru by bolo v SR potrebné vyšpecifikovať rizikové skupiny detí a tie očkovať ešte na novorodeneckom oddelení pred ich prepustením domov, čím by sa predišlo tomu, že by sa nedostavili na očkovanie po prepustení domov. Takýto postup zaviedli v Slovinsku. Mám informácie z celého sveta, nakoľko buď osobne poznám významných svetových detských pneumológov, alebo s nimi korešpondujem. Moja vnučka, ktorá má 21 roka, sa narodila vo Viedni. V Rakúsku nie je povinné plošné očkovanie proti tuberkulóze. Osobne som túto problematiku prediskutovala s prof. Pollakom, prednostom detskej kliniky AKH vo Viedni, ktorý tiež nepovažuje takéto očkovanie za potrebné. Moja vnučka, napriek tomu, že často navštevuje SR, nie je a ani nebude BCG vakcinovaná. Plne rešpektuje rakúsky očkovací kalendár, do ktorého plošná BCG vakcinácia nepatrí. Neviem, či som dostatočne zodpovedala na Vaše otázky. Snažila som sa o tejto problematike prednášať a publikovať, je to dostatočne známe v kruhoch detských pneumológov. Avšak napr. významný slovenský pediater pomerne tvrdo odmieta zmeny v BCG vakcinácii. Taktiež je doteraz možné nájsť na stránkach internetu zápisnicu zo zasadania výboru pre pneumoftizeológiu (prevažne odborníci na liečbu dospelých pacientov), kde sú pomerne jednoznačné nepriaznivé vyjadrenia k môjmu názoru na BCG vakcináciu. Hovorí sa tam o tom, že budem pozvaná na ich zasadanie, avšak doteraz sa tak nestalo. Mám informáciu, že bol prizvaný kolega, ktorý je hlavným odborníkom pre detskú pneumoftizeológiu. Treba dúfať, že sa veci pohnú správnym smerom v prospech detí.“
Z tohto dialógu vidieť, že ani pani pneumologička nie je presvedčená o potrebnosti celoplošného očkovania, keď netrvá na zaočkovaní vlastnej vnučky. No my sme predsa doň nútení. Museli sme dať zaočkovať svoje deti, aj keď niektoré bábätká mali na BCG vakcínu katastrofálne reakcie. Pediatri presviedčali rodičov, že ide „najdôležitejšiu vakcínu na svete“. Ku koncu roku 2010 sa však zrušilo preočkovanie 11-ročných detí a ZRAZU – od 1.I.2012 sa bude rušiť aj očkovanie novorodencov. Najdôležitejšia vakcína je ZRAZU nepotrebná!!! Pri takýchto zmenách ostáva človek v pomykove. Čo všetko nevyhnutné a dôležité nie je ZRAZU až také potrebné? Dokedy budeme musieť znášať následky nezmyselných rozhodnutí našich politikov podporovaných farmaceutickými firmami?
Tamarka je teraz zlaté a zdravé dvojročné dievčatko. Už dobehla svojich rovesníkov a zdá sa, že vakcíny nezanechali veľké, viditeľné a nenapraviteľné zdravotné problémy.
Neviem, či moje rozhodnutie dcérku už ďalej neočkovať bolo správne. To ukáže len čas. Dúfam, že nikdy nebudem ľutovať toto rozhodnutie. No v každom prípade by som znášala dôsledky vlastného slobodného rozhodnutia a nie dôsledky, ktoré vznikli vďaka zákonom ustanovenému nanúteniu.
