Očkovanie = menšie zlo?
Eva Juhárová
Táto úvaha je reakciou na existenciu názoru, že očkovanie aj so svojimi následkami v podobe ťažkých nežiadúcich účinkov je "menším zlom" než ochorenie prebiehajúce v epidémiách, lebo nežiadúce účinky zasahujú len málo jednotlivcov. Výber menšieho zla z dvoch zlých možností údajne z kresťanského hľadiska postačuje na ospravedlnenie plošného povinného očkovania.
Ako ľudstvo máme za sebou nejednu skúsenosť s uplatňovaním "menšieho zla" aj s obetovaním menšiny pre "dobro väčšiny". Ako a kto zo svojho v princípe obmedzeného stanoviska rozhodne, čo je "menšie zlo"? Kto to rozhodne? Nejaká autorita? Nejaká komisia?
Všetci sme postavení do života, kde sa všetko mení a vyvíja. Všetci sme postavení pred nutnosť voľby, vždy si musíme vybrať, nejako sa rozhodnúť. Ale naše konanie je ľudské práve vtedy, ak za svoje rozhodnutie nesieme aj priamu zodpovednosť, ak jeho dôsledky dopadajú v prvom rade na nás. To, čo má robiť druhý človek "pre naše dobro" musí z princípu ľudskosti byť v jeho slobodnej vôli.
Kto prevezme zodpovednosť za dôsledky "menšieho zla", ktoré sa stane inému jednotlivcovi z takto učineného a nariadeného rozhodnutia? Alebo opýtam sa, či práve v kresťanstve "sa používa teória menšieho zla", alebo je to prax nejakých cirkevných ustanovizní a spoločenstiev, ktoré sa ku kresťanstvu hlásia?
Kresťanstvo je cesta a vývoj pre každého jednotlivca k naplneniu celej ľudskosti. Nie je to teória, ani nič podobne neživé a neoverené v praxi. Ak je kresťanské presvedčenie živé, chápe, že každé zlo má zmysel. Má nás práve na kontraste s vnútorným vnímaním dobra a pravdy viesť k jeho spoznaniu a odmietnutiu. A princíp menšieho zla už svoju veľkú príležitosť dostal, a jeho neobmedzené použitie už prinieslo svoje plody.
Nie tak dávne udalosti obetovania menšiny pre dobro celku z druhej svetovej vojny, teda konkrétne nedobrovoľné a násilné pokusy na ľuďoch, zdokumentované predovšetkým v koncentračných táboroch, viedli aj k obžalobe v Norimberskom procese, a následne aj k Norimberskému kódexu. Tento sa potom aplikoval do právnych dohôd na ochranu jednotlivca aj v medicíne a v pokusoch vedy, teda konkrétne do Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne. Ten je záväzný aj pre Slovenskú republiku.
Dejiny nie sú predsa náhodným zhlukom udalostí, ale naším priestorom a školou, v ktorom/ktorej dozrievame. Kto sa nedokáže poučiť z chýb minulosti, je nútený ich zopakovať. Nedovoľme, svojím záujmom a svojím konaním nedovoľme, aby zase niekto tvrdil, že vie najlepšie, čo je pre koho dobré. Toto môže totiž rozhodnúť len každý sám pre seba.
