Milí Zamboriovci,
otázku, prečo sa čas nedá vrátiť, veľmi dobre poznám. Kládli sme si ju s manželom dlhé roky po tom, čo náš, vtedy ani nie 7-ročný syn utrpel úraz hlavy a zakrátko nato dostal generalizovaný epileptický záchvat. Všetko sa, napokon, po rokoch liečby a sledovania skončilo dobre. Kiežby i k vám mohol byť osud taký milosrdný. Zo srdca vám prajem, aby sa Vášmu milému synčekovi stav zlepšil. I keď je zatiaľ všetko inak...
Pred rokmi mi pre časopis vo vianočnom čase poskytol rozhovor výnimočný človek, kazateľ Daniel Pastirčák. Zhovárali sme sa aj o utrpení. Rada by som sa s Vami podelila o kúsoček z jeho rozhovoru, kde vraví:
"Pri rozhovoroch s trpiacimi odmietam riešiť otázku Prečo sa to stalo?, Aký to má zmysel? Všetko, čo by sme si k tomu mohli povedať, by bolo iba prázdne táranie. Jediná rozumná otázka v utrpení je otázka: Ako svoje utrpenie prijať tak, aby ma premenilo v lepšieho človeka? Trpiaci potrebuje v sebe obnoviť dôveru, že je na ceste, aj teraz v tomto temnom údolí utrpenia je na ceste a tá cesta niekam smeruje. To je všetko. Každé utrpenie nás nejako premení. Buď na neznesiteľných mizantropov, ktorí sa hnevajú na celý svet (ak sme svoje utrpenie odmietli), alebo na zrelých ľudí, altruistov, svätcov (ak sme svoje utrpenie prijali). Ľudia, ktorí statočne uniesli veľké utrpenie, vyžarujú zo seba fascinujúcu hĺbku. Hĺbka človeka je totiž hĺbkou priepasti, do ktorej sa díval."
Kiežby ste mohli v týchto slovách nájsť útechu. Pozdravujem Vás.
Re:Re:Re:Supermama
Renáta Krausová | 08.02.2013
