Relácia je jedna vec... Čítala som však na ich webe príspevky mamičiek a mám z toho dosť smutnú náladu. Koľko je v nás nenávisti a nepochopenia. Čo sme to za ľudia, keď dokážeme kruto reagovať bez rozmyslu, ba dokonca i na tých, ktorých negatívna skúsenosť je evidentná. To naozaj sme schopní sa poučiť len na vlastnej koži, na vlastných deťoch??? Cudzie sú nám ľahostajné? Veď z cudzieho krv netečie... Zhliadla som mnoho dokumentov o očkovaní. Napríklad na oči mamičky z dokumentu Obchod so strachom nikdy nezabudnem, ani na jej krásneho chlapčeka... a bezradné pokrčenie pliec jej manžela s komentárom: No, čo už teraz. Teraz je už neskoro.
Desí ma, že si uzatvárame myseľ a nie sme otvorení novým myšlienkam, novým pohľadom. Som 16 rokov vegetariánka a tuším až dnes som pochopila, keď som videla tú smutnú diskusiu, že chcieť od ľudí, aby pochopili bolesť zvierat a ich utrpenie, je vlastne nemožné, keď nie sme schopní pochopiť ani bolesť a utrpenie ľudí, ktorí žijú vedľa nás.
Prepáčte, musela som sa tu s Vami o tieto myšlienky podeliť. Zhodou okolností tá televízna relácia sa vysielala práve v čase, keď má pani doktorka Eleková odo mňa 5 rukopisných strán otázok. Neľutujem ani jednu, ktorú som jej položila.
Vzdávam úctu a cítim hlbokú pokoru pred všetkými rodičmi, ktorí statočne nesú svoj neľahký údel.
Re:Supermama
Renáta Krausová | 06.02.2013
