Vážený pán Meliško,

nežiaduci účinok po očkovaní alebo nežiaduci účinok očkovania, to je koniec koncov jedno, pretože oboje implikuje príčinnú súvislosť, keďže ide o ÚČINOK. Tým dostáva pediater do rúk moc, na ktorú v skutočnosti nie je vôbec kvalifikovaný, t.j. moc posudzovať príčinnú súvislosť očkovania so zhoršením zdravia (nežiaducou udalosťou, ako píše Anuška), ktoré nastalo časovo po očkovaní. Zákon nijak neupravuje pravidlá posudzovania príčinnej súvislosti, nijaké tabuľky (ako majú v Česku), čo sa má hlásiť, ak to nastane po očkovaní, nič, čo by akokoľvek obmedzovalo svojvôľu pediatra vyhlásiť, že "toto určite nie je z očkovania a preto to nebudem hlásiť". A to je tragédia, na tom trvám.

V histórii je veľa prípadov, kedy niečo bolo považované najprv len za časovnú následnosť a príčinná súvislosť bola potvrdená až s odstupom niekoľkých rokov. Viď napr. infarkty po Vioxxe alebo najnovšie po Avandii.

Preto je nesmierne dôležité, aby boli evidované VŠETKY ZHORŠENIA ZDRAVIA (nežiaduce udalosti) PO OČKOVANÍ (ako sú vo VAERS), hoci sa hlásiacemu lekárovi nemusia javiť ako súvisiace s očkovaním. Len vďaka poctivému evidovaniu všetkých nežiaducich udalostí v časovej následnosti po očkovaní je možné čo najrýchlejšie odhadiť skutočné nežiaduce účinky očkovania.

Ľudia s takým prístupom, aký je dnes pravidlom ako medzi slovenskými pediatrami (s niekoľko málo výnimkami), rovnako tak aj na ŠÚKL, (R)ÚVZ, ÚDZS či na samotnom MZ SR, však také niečo reálne znemožňujú. A preto máme menej než 1% hlásenosť skutočných nežiaducich účinkov očkovania (nehovoriac o nežiaducich udalostiach po očkovaní) a úplne mylnú oficiálnu predstavu o (ne)bezpečnosti očkovania. Pokiaľ budú ľudia s takýmto kontraproduktívnym postojom stále pri koryte a zákon im bude ponechávať voľnú ruku v posudzovaní príčinnej súvislosti (tzn. v posudzovaní, čo (ne)budú hlásiť), bude očkovanie čoraz väčšou katastrofou - na vlastnú škodu očkovania ako takého, pretože čoraz menej radových občanov sa nenechá opíjať rožkom a radikálny vakci-optimistický postoj v štátnych úradoch (ako aj u drvivej väčšiny pediatrov) bude viesť (vlastne už teraz vedie) k extremizácii na druhej strane spektra, presnejšie: k pribúdaniu radikálnych odporcov očkovania.

Hoci nie som zástancom extrémizmu (dokonca mi už bolo viackrát zo strany niektorých odporcov očkovania vyčítané, že nie som dosť radikálny), je nakoniec celkom dobre možné, že tento extrémistický pštrosí postoj vakcinacistov povedie ku konečnému riešeniu vakcinačnej otázky (tzn. k definitívnemu skoncovaniu s povinným plošným očkovaním) oveľa rýchlejšie než naše opakovane zlyhávajúce snahy o nadviazanie konštruktívneho dialógu so zástancami očkovania.

Nuž ale kto chce kam, pomôžme mu tam!